Judikatúra

Predkladaná zbierka 70 súdnych rozhodnutí k poškodenému a obeti trestnej činnosti, čo už, mimochodom, nie je len kriminologický, ale aj trestno-procesný pojem (obzvlášť zraniteľná obeť), sa v prvom rade zameriava na samotného poškodeného, jeho procesné postavenie v trestnom konaní a uplatňovanie trestno-procesných práv atď.

Podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda, alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má o. i. právo v prípadoch ustanovených týmto zákonom sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním, má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní alebo o dohode o priznaní viny a prijatí trestu, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, má právo záverečnej reči a právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.

Zbierka súdnych rozhodnutí je prehľadne členená na tri časti. V prvej časti sú súdne rozhodnutia zamerané na trestno-procesné postavenie poškodeného, jeho práva a trestno-procesné úkony, ktoré poškodenému Trestný poriadok umožňuje realizovať v trestnom konaní. V druhej časti nazvanej Poškodený z pohľadu posudzovania zavinenia a iných okolností súvisiacich s trestnými činmi sú zaradené súdne rozhodnutia, ktoré sa týkajú niektorých druhov škôd, a to aj z hmotno-právneho hľadiska v súvislosti s kvalifikovanými skutkovými podstatami, a tiež niektorých ďalších podistým špecifických otázok. Tretia časť je zameraná na náhradu škody a vymáhanie náhrady škody.

Ambíciou tejto publikácie je napomôcť pri posudzovaní rôznych situácií riešených v praxi v súvislosti s aplikovaním zákona o dani z pridanej hodnoty (zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p.). Základné princípy uplatňovania DPH sú jednotné v rámci Európskej únie a sú upravené smernicou o DPH (smernica Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH). Závery Súdneho dvora EÚ v rámci jeho odpovedí na predložené prejudiciálne otázky členských štátov pri uplatňovaní DPH v praxi sú významným zdrojom informácií aj pri aplikovaní DPH v SR. Na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ často poukazujú v konkrétnych prípadoch daňové orgány, daňoví poradcovia, advokáti, správne súdy a tiež Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach. Publikácia obsahuje 60 vybraných rozhodnutí vydaných správnymi senátmi Najvyššieho súdu SR, predmetom ktorých bolo rozhodovanie vo veciach podaných správnych žalôb proti rozhodnutiam Finančného riaditeľstva SR v súvislosti s predpísaním rozdielu dane z pridanej hodnoty daňovými úradmi vo väzbe na dokazovanie podľa daňového procesného predpisu [zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov]. Vzhľadom na uvedené môže byť táto publikácia užitočnou pomôckou pre podnikateľov, ekonómov, daňových poradcov, advokátov a študentov daňového práva.

"Po prvý raz v právnom poriadku Slovenskej republiky sa upravili práva a povinnosti štátu a štátneho zamestnanca vyplývajúce z vykonávania štátnej služby alebo súvisiace s vykonávaním štátnej služby zákonom č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe. V tomto zákone sa premietali právne úpravy problematiky štátnej služby iných, najmä európskych krajín. Následne sa ukázala potreba riešenia niektorých problémov týkajúcich sa nejasností v právnej úprave zákona o štátnej službe, a tak vstúpil do platnosti zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V súčasnosti sú štátnozamestnanecké vzťahy upravené zákonom č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Touto právnou normou sú upravené právne vzťahy fyzických osôb vykonávajúcich štátnu službu v štátnozamestnaneckom pomere k štátu. Okrem zákona o štátnej službe sa na štátnozamestnanecké vzťahy ponechala delegovane i pôsobnosť Zákonníka práce. Rovnako ako pri Zákonníku práce a pracovnoprávnych vzťahoch aj pri štátnozamestnaneckých vzťahoch spory medzi služobným úradom a štátnym zamestnancom o nároky vyplývajúce zo štátnozamestnaneckých vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy. Za dvadsať rokov rozhodovacej činnosti súdov v oblasti problematiky štátnozamestnaneckých vzťahov sa vyhotovilo množstvo súdnych rozhodnutí, ktorými súdy Slovenskej republiky podali právny výklad normy upravujúcej štátnozamestnanecké vzťahy, zisťovali zmysel a cieľ tejto právnej normy, ktorý by táto norma mala plniť a ktorý plní, s cieľom jej správneho praktického používania.

Predmetná publikácia poskytuje pohľad na rozhodovaciu činnosť súdov pri sporoch vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckých vzťahov, ktoré sú mnohokrát ovplyvňované predstavou a nazeraním toho ktorého politického spektra na fungovanie štátnej moci prostredníctvom štátnych inštitúcií, ktorých činnosť vykonávajú štátni zamestnanci, často dosadzovaní do vedúcich funkcií ako politickí nominanti," JUDr. Monika Kiklicová

Dokazovanie v trestnom konaní sa odvíja od zásad dokazovania, ktoré patria medzi základné zásady trestného konania. V širšom kontexte majú zásady dokazovania aj určitú nadväznosť na niektoré ďalšie základné zásady trestného konania, najmä na všeobecné zásady trestného konania, resp. zásady platiace pre celé trestné konanie, napr. na právo na spravodlivý proces či právo na obhajobu, pretože práve od zákonnosti dokazovania do značnej miery závisí zákonnosť a spravodlivosť celého trestného konania. Nerešpektovanie, resp. porušovanie procesných pravidiel/štandardov pri vykonávaní dôkazov by znamenalo také procesné chyby, že trestné konanie, v ktorom by sa vyskytli, by nespĺňalo parametre zákonnosti ani spravodlivosti.

Výber obsahuje 68 rozhodnutí k zásade náležitého zistenia skutkového stavu, k zásade voľného hodnotenia dôkazov, k zásade prezumpcie neviny, k právu na obhajobu a k zásade „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obvineného), k nezákonným dôkazom a k zásade „nemo tenetur se ipsum accusare“ (nikto nie je povinný obviniť sám seba) a tiež k zásade bezprostrednosti.

Väzba v trestnom konaní predstavuje najzávažnejší a najinvazívnejší zaisťovací prostriedok osôb na účely trestného konania, najmä vo vzťahu k obvinenému a jeho základným právam a slobodám, predovšetkým osobnej slobode.

Hoci väzba znamená porovnateľný zásah do osobnej slobody ako trest odňatia slobody bez možnosti podmienečného odkladu, väzba nemá sankčnú povahu. Pri rozhodovaní o väzbe sa nerozhoduje o otázke viny a trestu, preto sa ani dôkazy nehodnotia vo vzťahu k týmto otázkam, ale výlučne iba vo vzťahu k materiálnym a formálnym podmienkam väzby, vrátane dôvodov väzby.

Väzba nie je trestom, preto aj účel väzby je úplne iný ako účel trestu odňatia slobody. Podľa povahy konkrétnych skutočností napĺňajúcich konkrétne dôvody väzby môže ísť napríklad o zabránenie úteku obvineného (úteková väzba), marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie (kolúzna väzba) alebo pokračovania v trestnej činnosti (preventívna väzba).

Predkladaný výber 63 súdnych rozhodnutí je zameraný na tieto aj veľa ďalších skutočností týkajúcich sa väzby. Celá zbierka je prehľadne a tematicky rozdelená na niekoľko častí a zaoberá sa ústavnou a trestno-procesnou charakteristikou väzby, materiálnymi a formálnymi podmienkami väzby vrátane dôvodov väzby, lehotami a trvaním väzby, rozhodovaním o väzbe, prostriedkami nahradenia väzby, opätovnou väzbou a nakoniec aj väzbou v právnom styku s cudzinou a v európskom trestnom práve.

Väzba v trestnom konaní predstavuje najzávažnejší a najinvazívnejší zaisťovací prostriedok osôb na účely trestného konania, najmä vo vzťahu k obvinenému a jeho základným právam a slobodám, predovšetkým osobnej slobode.

Hoci väzba znamená porovnateľný zásah do osobnej slobody ako trest odňatia slobody bez možnosti podmienečného odkladu, väzba nemá sankčnú povahu. Pri rozhodovaní o väzbe sa nerozhoduje o otázke viny a trestu, preto sa ani dôkazy nehodnotia vo vzťahu k týmto otázkam, ale výlučne iba vo vzťahu k materiálnym a formálnym podmienkam väzby, vrátane dôvodov väzby.

Väzba nie je trestom, preto aj účel väzby je úplne iný ako účel trestu odňatia slobody. Podľa povahy konkrétnych skutočností napĺňajúcich konkrétne dôvody väzby môže ísť napríklad o zabránenie úteku obvineného (úteková väzba), marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie (kolúzna väzba) alebo pokračovania v trestnej činnosti (preventívna väzba).

Predkladaný výber 63 súdnych rozhodnutí je zameraný na tieto aj veľa ďalších skutočností týkajúcich sa väzby. Celá zbierka je prehľadne a tematicky rozdelená na niekoľko častí a zaoberá sa ústavnou a trestno-procesnou charakteristikou väzby, materiálnymi a formálnymi podmienkami väzby vrátane dôvodov väzby, lehotami a trvaním väzby, rozhodovaním o väzbe, prostriedkami nahradenia väzby, opätovnou väzbou a nakoniec aj väzbou v právnom styku s cudzinou a v európskom trestnom práve.

V procese dokazovania sa orgány činné v trestnom konaní a trestné súdy môžu neraz ocitnúť v dôkaznej núdzi, v ktorej, pri splnení príslušných zákonných podmienok, im Trestný poriadok umožňuje použiť prostriedky zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie – informačno-technické prostriedky (napríklad odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky) a prostriedky operatívno-pátracej činnosti (napríklad agent).

S prostriedkami zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie sú nevyhnutne spojené zásahy do základných práv a slobôd, najmä do práva na súkromie, preto predkladaný výber 56 súdnych rozhodnutí čitateľovi ponúka základný prehľad rozhodnutí Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR, z komparatívneho hľadiska aj Najvyššieho súdu ČR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Táto judikatúra predovšetkým obsahuje relevantný výklad práva na súkromie a základné zásady, ktoré súdy aplikujú pri posudzovaní legitimity a legality zásahov do práva na súkromie prostriedkami zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie.

Predkladaný výber súdnych rozhodnutí ďalej obsahuje rozhodnutia, v ktorých sa súdy zaoberali konkrétnymi výkladovými, resp. aplikačnými problémami. Pri odpočúvaní a zázname telekomunikačnej prevádzky je to napríklad použiteľnosť záznamu v inej trestnej veci, pri agentovi je to napríklad otázka právomoci agenta, konkrétne zákonné podmienky policajnej provokácie.

Pri spracovaní tohto výberu súdnych rozhodnutí autor vychádzal z toho, že osoba, proti ktorej sa vedie trestné konanie a ktorá sa v závislosti od štádia trestného konania označuje ako podozrivá, obvinená, obžalovaná a odsúdená, disponuje najväčším penzom informácií o trestnom čine, ktorý sama spáchala. Iba páchateľ trestného činu najlepšie vie, aký mal motív spáchať trestný čin, ako sa na trestný čin pripravoval, čo robil bezprostredne pred spáchaním trestného činu, akýmspôsobom spáchal trestný čin, ako sa ho prípadne snažil utajiť a čo robil bezprostredne po jeho spáchaní. Svedkovia sú spravidla schopní svedčiť iba o niektorých epizódach jeho konania v rámci skutkového deja, ktoré vnímali svojimi zmyslami a ktoré sa odrazili v objektívnej realite. Vyšetrovatelia, znalci a technici prostredníctvom vyhľadávania, zaisťovania a dekódovania kriminalistických stôp sú zasa schopní až následne objasniť páchateľom spáchaný trestný čin na základe zmien – kriminalistických stôp – ktoré páchateľ trestného činu spôsobil (vytvoril) svojím konaním. Objasňovanie trestného činu je totiž objasňovanímminulej udalosti – dovolím si povedať, že to do značnejmiery platí aj pre situácie, v ktorých sú páchatelia prichytení pri páchaní trestných činov alebo bezprostredne po ich spáchaní. (Od výsledkov práce policajtov, znalcov a technikov zasa závisí nielen objasnenie trestných činov a zistenie ich páchateľov, ale aj unesenie dôkazného bremena prokurátormi v konaniach pred súdom.)

Berúc do úvahy všetky tieto skutočnosti sa autor domnieva, že výsluch obvineného (osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie) je nezastupiteľným dôkazným prostriedkom, prostredníctvom ktorého môžu orgány činné v trestnom konaní a trestné súdy získať informácie, ktoré by inak nezískali, resp. ktorých získanie iným spôsobom by bolo o poznanie náročnejšie (z kriminalistického i trestno-procesného hľadiska).

Samozrejme, že obvinený si môže zvoliť aj pasívnu formu obhajoby a využiť svoje právo nevypovedať, ale to nič nemení na fakte, že ak by sa rozhodol vypovedať, mohol by svojou výpoveďou poskytnúť orgánom činným v trestom konaní a trestným súdom nenahraditeľné informácie o trestnom čine.

Ak sa však rozhodne vypovedať, pre jeho výsluch platia medzinárodné, ústavno-právne i trestno-procesné štandardy, pri ktorých dodržaní môže byť jeho výsluch považovaný za zákonný a ktoré sú o. i. zahrnuté v tejto zbierke súdnych rozhodnutí. No nielen na výsluch obvineného je zameraná táto zbierka súdnych rozhodnutí. Zaoberá sa právami obvineného vo všeobecnosti ako subjektu trestného konania, právami obvineného pri jeho výsluchu i pri vykonávaní iných dôkazov, ako napr. pri výsluchu svedkov alebo iných dôkazov. Bez ohľadu na to, či je právo na obhajobu realizované prostredníctvom materiálnej obhajoby alebo formálnej obhajoby. A bez ohľadu na to, či tieto dôkazy svedčia v prospech obvineného alebo v jeho neprospech.

Výber 60 súdnych rozhodnutí je zameraný na výsluch obvineného, ale tiež na súvisiace práva obvineného vo všeobecnosti ako subjektu trestného konania, a tiež na práva obvineného pri jeho výsluchu i pri vykonávaní iných dôkazov, ako napr. pri výsluchu svedkov alebo iných dôkazov.